História Slov.čuvača

Slovenský čuvač v 20.storočí: Začiatkom 20.storočia  sa čuvač rozdeľoval na dva rázy: veľkého horského s výškou 65cm (pes) a 60cm (sučka) a na nížinného rázu s výškou 40-50cm. V tú dobu boli na Slovensku veľmi rozšírený. Bohužiaľ situácia sa pomerne rýchlo zmenila. Dr. A. Hrủza uvádza, že čsl. zemský veliteľ policajného zboru a plukovník zdravotnej služby MUDr. Janák potvrdzuje, že približne v 30-tych  rokoch 20.storočia bol kuwasz na hranici vyhynutia. Dr. Hrủza  sa však nevzdával a založil vlastnú plemennú knihu. Prvé dve šteňatá, ktoré po prívozu z Tatier do tejto knihy 4.6.1929 zapísal, predal do šteňatá ,, ze Zlaté studny“ továrnikovi  Jozefovi Skoupilovi zo Skalice nad Svitavou. Štandart bol vypracovaný v roku 1947 a slovenský čuvač sa dočkal medzinárodného uznania 18.8.1965. Prvý chovateľský klub- ,, špeciálny spolok chovateľov tatranských- ovčiarskych čuvačov so sídlom v Brne“ bol založený 23.9.1933. Na tento spolok naviazal svoju činnosť Klub chovateľov slovenských čuvačov, vzniknutý v roku 1958. V sedemdesiatych rokoch 20.storočia bolo sídlo klubu presťahované na Slovensko. Tento klub pôsobiaci pre českých a slovenských chovateľov zanikol 30.11.1992, z dôvodu rozdelenia štátu na Českú republiku a Slovensko. Ihneď však vznikol nový, český klub s názvom ,, Klub chovatelů Slovenských čuvačů v České republice.“

Po dr. Hrůzovi bol takým istým propagátorom plemena dlhoročný hlavný poradca chovu doc. Dr. Ing. Vilém Kunzl (zastával funkciu tajomníka Klubu chovateľov slovenských čuvačov od roku 1987). V roku 2000 bol do funkcie tajomníka zvolený jeho syn Petr Kunzl, DiS. Ing. Zdeněk Kunzk doposiaľ pôsobí ako rozhodca slovenského čuvača na výstavách a bonitáciách.

História plemena: Pred niekoľkými stovkami rokmi, ba až niekoľko tisícami  rokmi sa v oblastiach Kaukazu , Alp a Pyrenejí sa objavovali veľký mohutný biely psy. Práve tieto psy boli základom pre niekoľko plemien, medzi ktoré patrí aj čuvač. Ide podstate o psa dogovitého pôvodu, tzv. horského typu s dlhou srsťou na tele a s krátkou na časti partiovej. Samozrejme bližšie informácie, ktoré by bližšie vystihovali priameho predka slovenského čuvača pochádza až z 19. storočí, kedy ešte dochádzalo ku kríženiu čuvača s komondorom, ruskou ovčiarkou a dokonca i s barzojom. Pri krížení boli aj veľmi podobný zástupcovia plemena pomoranského ostroža a pomaranského pudla. Na Slovensku mu nevraveli čuvač, ale čuvaš. Až dr. Hrůza, ako sám napísal, toto slovo počeštil na ,,čuvač“. Toto slovo ,,čuvaš- čuvač“ je odvodené od slov ,, čuť a počuť“. ,,Choď čuvať“ = ,,choď poslúchať- naslúchať- strážiť“. Je to vlastne povel, ktorý slovenský čuvač od svojho majiteľa dostával najčastejšie. Práve to bolo hlavnou úlohou jeho práce- ochrana  stáda  pred vlkmi, medveďmi, ale takisto aj pred zlodejmi.  Do čela stáda bol posielaný len výnimočne, kde ovce zastavil a strážil tzv. brázdu, za ktorú pasúce sa ovce nesmeli. Týmto sa jeho práca väčšinou končila.